Po odchode Róberta Hejbala do piatoligového Podolia hľadalo naše mužstvo gólmana. V priebehu novej sezóny 2020/2021 sa pripojil k tímu brankár Martin Mikloš z tímu TJ Slovan Zamarovce. Naše mužstvo tak aktuálne disponuje dvomi vyrovnanými gólmanmi. Poslednému novicovi v kabíne sme položili v rozhovore niekoľko otázok.
Áno. Pred touto sezónou som mal 3 ponuky, ktoré som však odmietol, pretože som si nevedel predstaviť nastúpiť v inom drese ako v tom Zamarovskom. Počas prípravy pred sezónou som sa ale dostával do bodu, kedy som už uvažoval, že sa na futbal „vykašlem“. Dôvodom boli zranenia, ktoré sa často hromadili, ale aj absencia na tréningoch zapríčinená prácou. Preto som hľadal novú motiváciu, impulz a odpoveď na to, či ešte mám nato aby som chytával.
Už pred 3 rokmi ma prvýkrát oslovil vedúci mužstva Timo Bulko a následne som sa spojil telefonicky aj s trénerom mužstva – Romanom Kadákom. Bavili sme sa o mojom prípadnom zmene dresu. Keďže som v tej dobe pracoval v zahraničí a môj návrat na Slovensko sa stále posúval tak po príchode som sa vrátil domov do Slovana.
Dnes je situácia iná a s klubom z Veľkých Bieroviec/Opatoviec sme sa dohodli na ročnom hosťovaní. Opäť mám chuť chytávať, a čo je dôležité, z tréningov opäť odchádzam s dobrým pocitom a vyvetranou hlavou.
Keďže som na prvom tréningu bol zhodou okolností jediný brankár, nevyhlo sa mi niečo, čomu sa ako brankár rád vyhýbam, t. j. samotnému behaniu. Musím povedať, že po prvom tréningu som mal ešte 2 dni svalovicu. Na tréningoch vo V. Bierovciach sa mi páči, že vždy máme ako brankári čas aj sami pre seba, t. j. spraviť si pár cvičení a dobre sa pripraviť na streľbu, prípadne hru. Rozdiel medzi tréningami by som videl asi v intenzite tréningovej jednotky, ktorá je vo V. Bierovciach vyššia.
Každý brankár vie, že ak nechytáva, stráca zápasovú prax. Pre brankára je zápasová prax dôležitá v ktoromkoľvek veku. V Zamarovciach sme boli traja vyrovnaní brankári. Myslím si, že riešením toho celého bolo skúsiť svoje šťastie v inom klube. Veľká vďaka patrí chalanom v Zamarovciach, že to pochopili a som rád, že aj teraz si po zápase napíšeme a podpichujeme sa stále, aj keď už nie sme v jednej kabíne. Bola tam skvelá partia, za každého jedného by som sa kedykoľvek postavil…
Po návrate z dovolenky som bol rád, že všetko malo prirodzený priebeh. S trénerom sme si povedali, že svoju šancu dostanem a mne to aj tak vyhovovalo. Stále som sa zoznamoval s hráčmi a herným systémom. Svoju šancu som dostal v Kľúčovom a bola to teda premiéra so všetkým čo k tomu patrí.
Zápas začal tak ako začal. Vedel som, že Kľúčové to hrá na kolmice do 16-tky a centrované lopty zo strán. Hneď pri prvej príležitosti sa chytiť do zápasu som fauloval domáceho hráča z ktorej bola penalta. Ani som sa nenazdal a v 31. minúte sme prehrávali 3:1. Keď si spomeniem ako som sa po 3 góle pozrel na môjho najvernejšieho fanúšika – môjho otca, a uvidel som ako sa chytá za hlavu, hlavou mi prelietala myšlienka, že sa dám cez polčas vystriedať. Nie je nič horšie ako keď sa brankár ani lopty nechytí a team prehráva.
Cez polčas sme si v kabíne vysvetlili určité veci a do druhého polčasu sme vybehli ako iné mužstvo. „Jazdilo“ sa hore dole. Vyrovnali sme. V 81. minúte sme vyhrávali dokonca už 4:3 . Chalani makali, a ak niekto zostal hore vždy sa za neho niekto vrátil. Dreli sme ako jeden team, tak ako to má byť. V nadstavenom čase, keď rozhodca odpískal penaltu som bol hneď rozhodnutý, že ak to bude kopať Peter Ďuriš pôjdem do pravej strany, t. j. tam kde kopal aj prvú penaltu. Vyšlo to. Po zápase som bol veľmi šťastný, že sme vyhrali a mohol som napraviť chybu z 1. minúty.
V šatni je to super. Chalani ma zobrali do partie hneď, ale asi tomu dopomohlo aj dobré zápisné. S niektorými som sa už poznal viac, a naopak s niektorými menej. Vždy po tréningu je pripravené nealko, a tí čo môžu si doprajú aj pivko. Všetko podčiarkuje Rudko Ondrášik, ktorý svojimi „hlodmi“ skvele baví kabínu. Podmienky pre trénovanie sú výborné.
Pred Rudom klobúk dole. Pokiaľ budem v jeho veku chytávať, bude to zázrak. Prekvapuje ma na každom tréningu ako sa dokáže ešte vymrštiť do vzduchu a likviduje strely nejakou robinzonátkou. Niekedy mám pocit, že keby ja spravím taký zákrok ráno nevstanem. Je to správny chlap a rozumieme si. To je hlavné.
V tej sezóne, keď sme vyhrali titul majstra VI. ligy bolo všetko zázračné. Vtedy sme boli skvelá partia okolo Ondreja Šmelka. S chalanmi z kabíny sme sa stavili, že sa nebudem holiť, dokým nevyhráme súťaž. Ak si dobre pamätám, približne 3 mesiace som si neholil bradu, iba sem tam pristrihol. Vykúpenie prišlo až po zápase so Súčou, kedy sme vyhrali a stali sme sa majstrami najvyššej oblastnej súťaže. O týždeň na ukončení ma chalani oholili a stávku sme dobre oslávili. Na túto sezónu mám skvelé spomienky, ktoré vo mne ostanú do konca života.
Pred zápasom vždy počúvam hudbu, či už po ceste na zápas alebo keď si chystám veci. V kabíne sa už snažím sústrediť len na zápas. Pred tým ako rozhodca pískne do píšťalky si kopačkou a rukavicou ťuknem o tyčky. Vždy napíšem v kabíne priateľke nech drží palce.
Pamätám si ešte na Juraja Merceka, ktorý vedel vystreliť nepríjemne aj z 30 metrov . Tak isto aj Juraja Bartáka, ktorý mi pri rohoch stúpal na kopačky, stál pri mne a znepríjemňoval mi vybiehanie do centrov. A nepríjemné zakončenie má aj Tomáš Sivák.
